Michelle Williams, nominovaná na Oscara, môže vystopovať jej začiatok až do CW, kde hrala v obľúbenej bukolickej tínedžerskej dráme, Dawsonov potok. A hoci niektorí herci môžu chcieť vymazať svoje rané diela z anál času, Williams nedávno otvorila informácie o tom, ako jej show a rola Jen pomohli stať sa herečkou, ktorou je dnes. V rozhovore, ktorý sa bude vysielať tento víkend Dnes v nedeľu s Williem GeistomMary Beth Peil, ktorá hrala milovanú babičku svojej postavy, nazvala „stabilizačnou silou“ v jej ranej kariére a niekým, kto ju vystavil novým svetom a ľuďom.
V klipe zdieľanom používateľom Entertainment WeeklyWilliamsová sa zamyslela nad svojím pobytom v Severnej Karolíne počas natáčania šou a všetkými vecami, ktoré jej Peil ukázal po prvýkrát. „Okamžite ma vzala pod svoje krídla. Nemal som tam rodinu, nemal som tam rodičov a ona pre mňa túto rolu skutočne zaplnila,“ povedala Williamsová. Nazvala Piela „prvým skutočným umelcom, ktorého som kedy stretla“.
„Rozprávala mi príbehy o New Yorku, hrách a dramatikoch. Pozvala ma, aby som u nej zostal, vzala ma na miesta a povedala mi o tomto mieste, kde by som mohol ísť Život a kariéru a robiť naozaj zábavnú a vzrušujúcu prácu a povedala mi, že to bolo pre mňa možné,“ Williams pokračoval. "Aj keď som bol ako v tínedžerskej telenovele, hovorila so mnou ako o budúcnosti a o tom, ako by to pre mňa mohlo vyzerať."
Williamsová pokračovala v opise svojho času na šou, čo ju viedlo k vybudovaniu základov, ktoré dodnes nosí – aj keď robí celovečerné filmy a je nominovaná na Oscara. Tento rok bola o trofej pre najlepšiu herečku za jej úlohu v Fablemanovci.
„Naučilo ma to byť zodpovedným, naučilo ma to, ako prísť načas do práce, naučilo ma to pripravovať sa v noci. na ďalší deň ma to naučilo niečo ako základy toho, ako sa o seba postarať,“ povedala Williamsová o svojom čase Dawsonov potok.
Poznamenala tiež, že štáb urobil všetko pre to, aby sa uistil, že ona a jej kolegovia, Joshua Jackson, Katie Holmes a James Van Der Beek, boli ďaleko, ďaleko od problémov. „Boli sme vo veľmi ospalom južnom meste a posádka mala naozaj pocit, že na nás dáva pozor. Vedeli, akí sme mladí a akosi okolo nás dávali nárazníky, len sa ubezpečili, že sme v bezpečí a je o nás postarané, že idem k zubárovi, veci, ktoré mi naozaj neprichádzajú prirodzené. Veľmi si vážim spôsob, akým nás ľudia nechali tak trochu úprimne prežiť detstvo.“